V dňoch 3.-5. mája 2002 som sa ja, Ondřej Števko, Michal Parvanov, Andrej Děvečka a Jiří Sedlář vybrali za európskymi tučnicami. Expedícia nebola príliš bohatá na druhy, zaujímavá však určité bola, čo sa týká variability.
Celé sa to začalo v noci na piatok 3. mája. Expedícia vyrážala z okolia Partizánskeho a to ju už tvoril Ondřej, Jiří a samozrejmé náš „šofér" Mišo, ktorý celu cestu šoféroval, za čo ho musím nielen ja vyzdvihnuť. Prvou zastávkou bolo benzínové čerpadlo na diaľnici neďaleko Trnavy, kde sme sa pridali zvyšní, povedzme Andrejovia. Aj keď sme mali spočiatku strach, či sa všetci zbalíme do kufra, nakoniec to naše Daewoo Racer v pohodě zvládlo. Potom sme sa už mohli vydať na cestu. Hraničným priechodom Jarovce sme opustili Slovensko a vstúpili do Rakúska. Cez Eisenstadt sme sa dostali na diaľnicu smerom na Graz, pričom cesta ďalej pokračovala cez Villach. Cesta Rakúskom bola naozaj krásna. Všade navókol sa týčili kopce Álp, pričom cesta ich pretínala množstvom tunelov. Asi o jedenástej sme prekročili pomyselnú hranicu medzi Rakúskom a Talianskom. Asi by sa už zišlo prezradiť, čo nás do Talianska tak ťahalo.
P. poldinii na lokalitě (kresba A. Pavlovic)
Mala to byť lokalita novo opísanej tučnice Pinguicula poldinii (mnohí ju poznáme pod dočasným názvom P. carnica). To bola vlastně perla celej expedície. P. poldinii ), nový druh objavený len pred pár rokmi Liviom Poldinim, popísaný ešte len v roku 2001 švajčiarskym expertom na tučnice Jíirgom Steigerom. Termín expedície bol vybraný tak, aby sme tento klenot prírody viděli kvitnúť priamo na lokalitě. Je to endemit pohoria Karnské Alpy na severe Talianska. A tam sme mali aj namierené. Z Tarvisia sme mierili na Carniu a odtial' to bolo už len pár desiatok kilometrov na lokalitu. Z dóvodu ochrany tohto endemitu sa ďalej o polohe lokality nechcem príliš rozpisovat'. Lokalita malá byť priamo pri cestě na mokvavej skále. Skaly boli pri cestě stále, mokvavé miesta však neboli časté a hľadanie takéhoto bolo poměrné problematické, pretože jemný dážď spravil mokrý každý kúsoček skaly. A tak sme často naletěli na lačný trik fialověj globularie (Globularia sp.), pretože P. poldinii kvitne tiež fialovými kvetmi.
detail květu P. poldinii (kresba A. Pavlovic)
Pokračovali sme ďalej po serpentínke, počas ktorého sa naskytoval výhľad na Karnské Alpy. Náhle sme však vykrikli. Na skále nad studničkou sme objavili kvitnúcu P. alpina. Vedeli sme, že sme blízko, lebo táto mala údajné rásť pri P. poldinii. P. alpina nemalá květ s 2 žitými skvrnami na spodnom trojlaločnom pysku, ale iba s jednou žitou skvrnou na spodnom pysku pri báze korunnej rúrky. Prešli sme niekofko desiatok metrov a v tom sa nám na l'avo od cesty naskytol úžasný pohľad. Skala porastená P. poldinii v plnom kvete. Tá husto kvitnúca masa fialověj sa jednoducho nedala prehliadnuť. Rástli pri cestě na dľžke asi 150 metrov, pričom jedno miesto o dľžke asi 5 metrov málo užasnu koncentráciu týchto rastlín. Rastliny mali róznu veľkosť, listy boli zelené, načervenavé až krvavo červené. Dorastali aj 10 cm v priemere, váčšinou však menej. Kvitli fialovými kvetmi s bielym poťom pri vstupe do ústia korunnej rúrky. Boli veľké asi 2,5 cm, teda značné väčšie ako u nás kvitnúce druhy. Na rastlinu pripadali maximálně 3 květné stvoly. Alpiny rástli skór na obvode lokality, zatiaľ čo poldinky sa nachádzali v centre. Na určitých miestach rástli spolu P. poldinii a už odkvitnutá P. alpina (tú sme bezpečné rozoznali podľa zahrotených semenníkov, zatiaľ čo P. poldinii má semenníky guľaté), krížencov sme však nepozorovali. Mokvavá skala na ktorej tučnice rástli bola sekundárného póvodu (t.j. vznikla ľudskou činnosťou). Vznikla pri výstavbě cesty. Ponad tento skalný múr sa dalo vyjsť. Svah bol porastený krovkou a stromovitou vegetáciou (napr. Pinus nigra) a na odkrytých miestach, čo i len trocha vlhkých tu rástla tiež. Častý bol tiež horec Gentiana acaulis. Tučnice boli zrejme splavené z tejto primárnej lokality na skalné steny pri cestě. Takto sa zrejme zviditeľnili, čo prispělo k ich objavu. Rástli na skalách v spoločnosti machu alebo trávnatej vegetácie. Je naozaj zaujímavé, že i v dnešnej době sa dajú v Európe objaviť nové druhy rastlín. Vpravo od cesty v údolí sa nachádzala krásna divoká rieka, zrejme prítok Tagliamenta, ku ktorej sme tiež zišli. Tučnice tu už nerástli. Našli sme tu akurát dvoch jedincov salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Na lokalitě sme boli pár hodin a pofotili ju. Nachádzala sa v nadmorskej výške asi 500 m. n. m.. V ten deň sme ešte mali namierené do Slovinska. Z Carnie sme sa pustili na talianske hranice smerom na Krajnsku Goru. Aj keď talianski colníci dlho rozmýšľali čo s námi spravia, nakoniec nás pustili bez toho, aby nás vykládali. Pri cestě na Krajnsku Goru sme navštívili rezerváciu Zelenci, kde pramení rieka Sáva. Pred námi sanaskytol krásny pohľad najazierko s modrozelenou vodou. V pozadí sa týčila mohutná hora Jalovec, ktorá ešte vaznila posledně zvyšky sněhu. Rezervácia bola sprístupnená verejnosti po pohodlných lávkách, ktorej súčasťou je aj veza s vyhliadkou. Začali sme skúmať rašelinisko o trošku ďalej. Údajné sátu mali nachádzať až štyri druhy MR. Skutočný raj pre „masožravky". Pretože bol ešte len máj, rosičky sa hľadali pomerně ťažko. Ešte len sa rozvíjali z hibernákul. Všeobecné možno povedať, že Drosera rotundifolia sa prebúdza o cosi skór ako D. anglica, čo sme mohli vidieť na vlastně oči. Našli sme ich len vďaka minuloročným květným stvolom. Rástli ako ináč — na rašelinníku. Z bublinatiek tu mala rásť U. minor a U. vulgaris. Hľadanie turionov v studenej vodě však nebolo úspěšné a k hľadaniu P. alpina v lesíku o hodný kus ďalej sme sa ani nedostali, pretože sa začalo silné stmievať a my sme pred sebou mali ešte jednu návštěvu. Z lokality sme odchádzali asi o dvatsiatej a namierené sme mali po diaľnici na hlavné město Slovinska—Ljubljanu. Očakával nás Jure Slatner, slovinský pestovateľ MR, ktorý nám zabezpečil program na ďalší deň. Jure Slatner bývá v rodinnom dome v Trzini neďaleko Ljubljany. Prišli sme k němu krátko po deviatej a hned' sme si prezreli skleník. Váčšinu obyvateľov skleníka tvorili kaktusy, no bol tu i predmet nášho zaujmu. Krásné sarracénie, drosery, dionaey, no najviac nás asi nadchli nádherné heliamphory v plnom kvete. Volné na záhradě mal niekoľko krížencov rodu Nepenthes a po boku skleníka malé rašelinisko so S. purpurea. Chvíľu sme pobudí i na záhradě, čo to sme prehovorili, a potom sme odišli hľadať nocľah. Jedenásť hodin je na hľadanie dosť neskoro, pretože treba poznamenat', že v noci bývá poměrné tma. Nakoniec sme našli opuštěný lom. Už v ten večer sme zistili, že lom patrí zrejme miestnym narkomanom, keď sme našli niekoľko pomócok, ktoré tuto činnosť umožňujú.
Nasledujúci deň sa začal ako vždy vstáváním. Už o deviatej sme opať navštívili Jureho Slatnera. Po krátkom posedění sme sa vybrali na cestu. Mal vlastně auto, a preto sme sa už nemuseli tlačit' piati v jednom. Na pláne bola lokalita Pinguicula alpina, ktorá i napriek tomu, že rastie v tieni, je celá červeno sfarbená. Z Ljubljany sme teda išli smerom na Krajn a odtiaľ do Trnovca. Odtiaľ to bolo už len pár kilometrov na lokalitu. Cestou na lokalitu sme našli niekoľko vstavačov mužských (Orchis mascula) a pri potóčiku sa našli i tučnice alpínske. Tieto boli bežne zelené. O chvíľu sme sa už škriabali po skalách. Pohľad na vápencové steny na ktorých tučnice rástli, dokresľoval malý dvojstupňový vodopád. Ten najskór padal asi z 10 metrovej výšky, potom pokračoval chviľu miernym spádom a následné znovu padal z asi takej istej výšky. Tučnice tu rástli priamo v hornině, ale tiež v sprievode vegetácii na substráte. Prvý pohťad bol úžasný. Ako keď vidíte kvitnúť snežienky, jednoducho množstvo bielych kvetov. Tučnice tu dorastali naozaj robustné, miestami mali aj 10 cm v priemere a na rastlinu pripadalo aj 7 květných stvolov. Tá farba tučníc však bola úžasná. Na červenej listo vej ploché oveľa lepšie vyniknu kvapóčky lepivého sekretu. Červené boli i květné stvoly. Mnohé z tučníc už odkvitli a mali vytvorené semenníky plné semien (zatiaľ nezrelých), tie čo kvitli, vykazovali určitú variabilitu. Ústie korunnej rúrky bolo vždy žité a variabilita spočívala v tom, že žitá farba sa miestami vylievala na celý stredný lalok spodného pysku, ktorý tým získal bledožltý nádych. Květ nemal žiadne 2 žité skvrny na aké sme u tohto druhu zvyknutí napríklad na Slovensku. Lokalita bola v nadmorskej výške približné 600 m.n.m. Keď sme zliezli z týchto stien, našli sme po boku chodníka malú zato hustú skupinu P. alpina tentoraz už normálnych zelených rastlín. Z lokality sme sa vracali smerom na Ljubljanu. Z Ljubljany sme mierili smerom na Rakitnu, kde malá byť ďalšia údajná lokalita P. alpina. Na tejto lokalitě bolo oveľa chladnejšie (800 m.n.m.). Pred námi sa naskytol pohľad na jazero a kúsok za ním sa nachádzala lokalita nie moc typická pre tento druh. Rástla na vlhkej lúke pod uschnutou minuloročnou vegetáciou. Sprievod jej na lúke robili záružlie močiarne (Calthapalustris), prvosienka bezbyľová (Primula vulgaris) a horec jarný (Gentiana verna). Květy sú tentoraz úplné biele s výnimkou malej žltej skvrny na spodnom pysku pri vstupe do korunnej rúrky. Žitá farba však nesiahala do vnútra korunnej rúrky ako na predchádzajúcej lokalitě. Rozměry rastlín sú menšie, asi 5 cm v priemere. Všeobecné možno povedať, že menšie rozměry dosahujú rastliny na výslní. Ďalšia lokalita pri obci Logatec v nadmorskej výške asi 500 m.n.m. bola P. vulgaris, ktorá rástla na kamennom chodníku. Este nekvitli, ale na niektorých rastlinách sú už vyvinuté fialové květné puky. Toho dňa sme navštívili ešte jednu lokalitu P. alpina neďaleko Bledu vo výške asi 460 m.n.m., čo je poměrné nízko (na Slovensku sa vyskytuje najnižšie vo výške asi 500 m.n.m pri obci Bešeňová). Cesta krátkým lesíkom nedávala poznat', že by sme mali vidieť P. alpina. Krátko za ním sa však pred námi ukázalo miesto s travertínovou kopou, ktorou pretékala voda. Pohľad akurát kazilo neďaleké smetisko.
variabilita kvetu P. alpina — A: Tatry, Slovensko; B: Trnovec, Slovinsko; C: Rakitna, Slovinsko (kresba A. Pavlovic)
Na travertíne a vo vegetácii rástla všade P. alpina. Červené i zelené rastliny v kvete opáť bez akýchkolvek dvoch žitých škvrn, iba s jednou pri vstupe do korunnej rúrky, pričom žitá farba siahala až do nej. Rastliny, ktoré rástli na travertínovej kope vystavené slnečným lúčom, boli červeno sfarbené a celkovo menšie (asi do 6 cm). Ak rástli v tieni sfarbili sa do zelena a dorastali až 10 cm v priemere. Na travertíne rástla v sprievode prvosienky pomúčenej (Primula farinosa). V ten večer sme sa s Jurem rozlúčili a mierili sme do Rakúska smerom na Klagenfurt. V tento deň nás na každej lokalitě okrem poslednej stihol dážď. A nielen v tento. Počasie bolo celkovo na nič. Mokré foťáky, dlhé expozicie, mokré jednoducho všetko, auto slúžilo ako veľká sušiareň. Miestami bol v ňom tak vlhký vzduch, že pascu by tu spravil i ten najnáročnejší nepenthes. Slnko vyšlo akurát na poslednej lokalitě, jeho posledné luče však osveďovali iba neďalekú plochu smetiska. Tú sme však fotiť neprišli. Cesta zo slovinských hraníc do Klagenfurtu je nádherná. Krásna serpentínka. Nocovali sme na odpočívadle pri Twimbergu. Nasledujúci deň v nedeľu je pred námi Rakúsko. Hoci sme nevěděli o žiadnych konkrétných lokalitách, neodradilo nás to ich hľadať. A tak sme išli čiastočne na slepo. Tabuľa na cestě ukazovala nápis Wasserfall, čiže vodopád. Povedali sme si, že ho navštívime. Stál na súkromnom pozemku, a preto bolo treba zaň zaplatit' 2 eurá, ale stál za to. Aj ten pes Cora bol asi v ceně, k turistom sa celkom tulil a žil asi len z ich štědrosti. Vodopád bol 70 metrov vysoký a sprístupnený lávkami pre turisto v. Nachádzal sa v nadmorskej výške asi 1100 metrov a o hodný kus vyššie rástli tučnice P. vulgaris. Pretože rástli značné vyššie ako rastliny z Logatca, boli aj omnoho menej rozvinuté. Hibernákula sa ešte len rozvíjali. Pokračovali sme smerom na Murau a odtiaľ na horský priesmyk St. Nikolai. Po cestě sme objavili rašelinisko, a tak sme okamžité vystúpili. Nerástlo však v ňom nič masožravého. Na rašelinisko mali zrejme prístup hospodárské zvieratá, pretože bolo značné hnojené ich výkalmi. Pokračovali sme v cestě až sme zastavili a terén sme sa rozhodli skúmať peši. Popri vyšľapanej cestě zurčal potóčik. Opáť sme našli tentoraz omnoho menšie rašelinisko. Znova bez akejkoľvek másožravosti. Blízko rástla akurát Soldanella alpina, ktorá určité potěší srdce botanika. Ako sme tak šľapali, po právej straně sa rozprestieral mohutný svah pokrytý suchou minuloročnou trávnatou vegetáciou, ktorá vyššie prechádzala až do škál s jej ostrovčekmi a so zvyškami sněhu. Z tohto svahu tiekli malé stružky vody. Aké povědomé. A tak sme sa po tomto svahu začali štverať, hoci jeho sklon bol úctihodný. Na skalách ako aj v pode rástla P. vulgaris. Rozvíjala sa z hibernákul. Zaujímavá bola nadmorská výška v ktorej „vulgariska" rástla (1630 m.n.m.). Nie je to však nič ojedinělého, literatura udává, že v Alpách sa vyskytuje až do 2300 m.n.m. (Randuška D., Križo M, 1986: Chráněné rastliny, Príroda, Bratislava). Ešte vyššie rástla P. alpina na kryštalickej bridlici. Potom sa chvíľu nevyskytovali žiadne tučnice, až o cosi vyššie sme znova narazili na P. vulgaris. To už bolo nad 2000 m.n.m. Zastihla nás nepríjemná burka s krupami, pričom teplota poměrné poklesla. Zmokli sme do nitky. Vrátili sme sa do auta a boli sme pripravení na cestu domov. Okolo Leobenu, cez Mattersburg na Bratislavu. Michal bol už zo šoférovania veľmi unavený, a tak ako sa stala benzínová pumpa pri Trnavě miestom kde sme sa všetci zišli, stala sa aj miestom kde sme sa rozišli, aspoň my zo západného Slovenska. Ja z Trnavy a Andrej Děvečka z Ivanky pri Dunaji neďaleko Bratislavy. Bolo to asi o druhej hodině v noci na pondelok. Michal si aspoň trošku oddýchol, aby šťastné dorazil do Bystričian, kde bývá Jiří.
Expedícia dopadla šťastné. Atmosféra počas nej bola tiež super. Každý si odniesol množstvo zážitkov. Ja osobné nezabudnem na Taliansko a poklad, ktorý v sebe ukrývajú Karnské Alpy menom Pinguicula poldinii, ktorú sme viděli v plnom kvete. Zaujímavé bolo sledovat' tiež variabilitu na lokalitách P. alpina, ktorá nám tak ukázala svoje rózne tváre.
